Psychagogia s.r.o.

Efektivita liečby neurofeedbackom 2

PhDr. Miloš Šlepecky CSc, BCIA 1, prim. MUDr. Miroslav Novotný, BCIA mentor Mgr. Jan Haase 2
1. Psychagogia s.r.o, Garbiarska 3948, 031 01 Liptovský Mikuláš, Slovensko
2. Centrum Duševního zdraví, EEG laboratórium Jeseník+ Šumperk, Česká Republika
Súhrn:

EEG Biofeedback patrí medzi neurofedbackové metódy rovnako ako hematoencefalický feedback (Near infrared feedback) (HEG Tooomin et al, 2005), biofeedback pomalých kôrových potenciálů (SCPT, Kropotov , Drechler,Leins et al. 2007), biofeedback nezávislých komponentov (ICoN, Kopřivová et al. 2007),biofeedback ERP evokovaných potenciálov (Event Related Potentials biofeedback Kropotov 2008), či Loreta Biofeedback (Congedo)

Najčastejšou a najlepšie validizovanou indikáciou EEG biofeedbacku sú poruchy pozornosti u detí (ADHD/ADD). Tu je efektivita metódy už preukázaná na najvyššom stupni 5 (účinná a špecifická) (Gavensleben et al 2009, Arns et al 2009). Farmakologická liečba poruchy ADHD/ADD sa historicky stala jedinou efektívnou intervenciou pre zmiernenie hlavných symptómov tohto stavu. Existuje však zhruba 25 % nonrespondentov na liečbu psychofarmakami. Týmto deťom je treba ponúknuť iné biologické prístupy k terapii tak závažnej poruchy, pretože iba pedagogicko-psychologickými intervenciami nie je porucha zvládnutelná.

Kľúčové slová : Neurofeedback, EEG Biofeedback, ADHD/ADD

Úvod:

Bývalé Československo bolo na myšlienkové prúdy týkajúce sa neurofyziológie a neskôr na zachytenie nástupu biofeedbacku dobre pripravené. Popis synchronizácie EEG aktivity a respiračnej arytmie publikoval Faber so spolupracovníkmi už v roku 1970 (Faber.J., Tuháček.M., Měšťan.J.: Synchronizace EEG aktivity a respirácie. Čsl. neurol. 1970, 33, p.296-301.), teda v dobe, kedy sa v prísne utajene v NASA inštitúte v USA začínalo s animálnym modelom EEG Biofeedbacku u mačiek (Wyrwicka, Sterman. 1968) O vzťahoch a synchronicite medzi srdečnou rytmicitou (HRV) respiračných arytmií (RSA) a EEG aktivite sa začalo vo svete publikovať až v minulom desaťročí. (Podrobne pozri Schwarz,Andrasik 2003)

Prvnou publikáciou v našej literatúre, ktorá zoznámila našu odbornú verejnosť s biofeedbackom bol článok Felixa Irmiša z vtedajšieho Výzkumného ústavu psychiatrického Praha( Irmiš. F., Biologická zpětná vazba. Prakt. lék. 1976, 56, s. 364-367.)

Dnešná mladá generácia v PCP Praha (predtým VÚPs Praha ) veľmi úspešne pokračuje v tvorivom výskume neurofeedbacku (Kopřivová, Brunovský et al 2007. 2008. 2009).

Neurofeedbackové liečebné postupy sú súčasťou terapeutickej praxe na Slovensku a v Čechách už od polovice 90 rokov, keď PhDr. Jiří Tyl začal vo svojom Pražskom inštitúte prvé tréningy a výcvik terapeutov. Ďalším priekopníkom tejto metódy je PhDr. Pavol Krivulka, ktorý sa biofeedbackovými metódami zaoberal už v koncom sedemdesiatich rokov a vyvinul veľké úsilie aby tieto metódy zaviedol do terapeutickej praxe. Jeho názory a výsledky práce iných terapeutov je možné sledovať na stránke www.biofeedback.sk. Dôsledkom viacerých centier venujúcich sa tejto problematike /Praha, Jeseník, Liptovský Mikuláš, Rimavská Sobota/ je polemika je v tom, či je Neurofeedback metódou psychoterapeutickou, ako tvrdí odborníci združení v Psychoterapeutickej spoločnosti alebo špecifická neuroterapia, ako to tvrdí predstaviteľ SABN P. Krivulka, ktorý sa odvoláva na autorov ako je C. Hammonda, podľa ktorých je propagovanie neurofeedbacku ako psychoterapie neetické. / Krivulka 2009/ . Podľa nášho názoru je táto diskusia neporozumením faktu, že v USA sa často za psychoterapiu považujú len postupy založené na dynamických princípoch a napr. behaviorálna terapia sa uvádza osobitne, čo však u nás neplatí a pojem psychoterapia sa chápe širšie.

Sám Hammond /2005/ charakterizuje neurofeedback ako EEG biofeedback, alebo tréning mozgových vĺn. Tréningu by malo predchádzať qEEG posúdenie. Údaje je potom možné štatisticky porovnať s normatívnou databázou, čo poskytuje na vedeckej báze získanú informáciu o tom, ako sa pacientova mozgová aktivita líši od veku zodpovedajúcej norme. Tieto zistenia potom usmerňujú neurofeedbackový tréningový proces. Počas neho sa umiestnia obvykle dve elektródy na hlave tam, kde sa EEG aktivita od normy líši najviac. Referenčná a zemniaca elektróda sa umiestňujú na ušných boltcoch. Elektródy potom merajú prebiehajúcu mozgovú aktivitu a následne sú spojené s citlivou elektronikou a počítačovým softwérom, ktorý zaznamenáva, zosilňuje a zachytáva v pamäti špecifickú mozgovú aktivitu. Výsledná informácia je skoro okamžite zobrazovaná probantovi, pričom zmeny spätnoväzobného signálu ho informujú o tom, či je jeho mozgová aktivita v rámci určeného rozsahu. Na základe tejto spätnej väzby, princípov učenia a odborného vedenia dochádza k zmenám v mozgových štruktúrach, čo je spojené s pozitívnymi zmenami fyzických, emočných a kognitívnych stavov. Zmeny sa dejú na základe operačného podmieňovania a využíva sa princíp tvarovania. Thompson a Thompson, /2003/ V tomto neurofeedback vychádza z tých istých princípov učenia ako kognitívne behaviorálna terapia, ktorá sa snaží vytvoriť systém posilňovačov z prostredia, ktoré potom vyvolávajú žiadúce správanie, avšak ako uvádza Rabinier /2008/ jej efekt sa po ich vysadení stráca. Pri neurofeedbacku si probant často ani nie je vedomý mechanizmov, ktorými boli tieto zmeny spôsobené, avšak cieľom terapie je, aby si ich postupne dokázal vedome navodiť a použiť v bežnom živote čo je podľa Skinerovej teórie vedomá operácia. Podstatným predpokladom operačného podmieňovania pri neurofeedbacku je podľa Thatchera /2009/ že:
Musí byť posilnená „reálna“ a „validná“ neurálna udalosť.
Časový interval medzi spontánnym „výskytom“ udalosti a posilnením nemôže byť príliš krátky, zhruba menej ako 250 milisekúnd, alebo príliš dlhý, viac ako 20 sekúnd.
Posilnenie musí byť rozlišujúce a jasné.
Dôležitý je rozvrh posilnenia s dvomi všeobecnými typmi, „nepretržitým“ versus „občasným“ posilnením. Nepretržité posilnenie je vhodné na začiatku, ale nie je tak odolné k vyhasnutiu ako občasné posilnenie.

Podrobne je princíp neurofeedbacku popísaný v práci autorov, Brunovský, Praško, Horáček /2008/.

Vo svete dosiahol neurofeedback nový rozvoj zlepšením a zlacnením výpočtovej techniky. Je založený na biofeedbackových stratégiách a je najviac preskúmaný a používaný pri poruchách pozornosti a hyperaktivity. Tu prebieha aj najväčšia diskusia o tom, či a nakoľko je tento prístup efektívny. / Kopřivová 2008/.

Zdôvodnenie použitia EEG biofeedbacku u ADHD vychádza z dôkladného neurofyziologického výskumu, ktorý objasnil vzťah medzi povrchovým EEG a hlbším thalamokortikálnym mechanizmom, ktorý je zodpovedný za jeho rytmus a moduláciu frekvencie. Ako referoval Sterman /3/, zmeny v bdelosti a behaviorálnej kontrole sa zdajú byť priamo viazané na špecifický thalamokortikálny mechanizmus a tieto zmeny sú zrejmé vo výrazných EEG frekvenčných rytmoch, ktoré sa vynárajú v špecifických topografických oblastiach mozgu. Predpokladal, že neuropatoplógia /ako je ADHD/ sa vyznačuje zmenou týchto rytmov a že EEG biofeedback tréning zameraný na ich normalizáciu spôsobuje pozitívnu zmenu klinického obrazu. Potvrdzuje to rozsiahla škála qEEG štúdií pacientov s ADHD, ktoré boli vedené od roku 1996 /napr. 4,1 Coburn/ a ktoré ukazujú abnormálne qEEG výsledky u pacientov s ADHD.

Ďalším podnetom pre rozvoj EEG biofeedbacku u ADHD boli štúdie demonštrujúce nepriaznivé vedľajšie účinky a nedostatočnú odpoveď na existujúcu medicínsku liečbu. Hoci sa medikácia stimulanciami /napr. metylfenidát, dextroamfetamin a pemoline/ i nestimulanciami /napr. atomoxetín/ ukazuje v kontrolovaných štúdiách ako úspešná pri liečbe hlavných symptómov, približne 25% ADHD pacientov nepreukazuje ani nepriaznivú odpoveď, ani žiadnu inú odpoveď /5,6/ Okrem toho, ako uvádza Pelham a Murphy /7/, len menšia časť pacientov s ADHD ukazuje po medikácii dostatočné zlepšenie, aby mohli byť považovaní za znormalizovaných a existuje veľká variabilita v stupni zlepšenia u pacientov, ktorí na medikáciu reagovali. Typické je zlepšenie len v niektorých funkčných oblastiach. Rada autorov /9, 10, 11/ tiež vedie diskusie o rizikovosti dlhodobého užívania metylfenidátu (Ritalin). Preto súhlasíme s názorom Pelhama /12/ že sú: „Potrebné iné intervencie pre nonrespodérov alebo neúplných respondérov na medikáciu“.

Ak hovoríme o efektivite neurofeedbacku, je potrebné vyjadrovať sa v terminológii „evidence-based medicine“ . Neurofeedback má svoju „evidence based practice“ podanú autormi Yucha , Gilbert (2004) . Medicína založená na dôkazoch sebou prináša metodickú skepsu, snaží sa vylúčiť paralelné vplyvy ako sú placebo efekty , alebo „bona fide“ terapie, prípadne množstvo času strávené s terapeutom pri neurofeedback terapii (Othmer et al., 1998). Rovnaké problémy však vznikajú pri preukázaní akýchkoľvek iných terapií, napr. antidepresívnej psychofarmakoterapie, prípadne psychoterapie depresií (Hoschl, Beck).

I keď početné štúdie uvádzajú pozitívne výsledky, mnoho popredných výskumníkov si myslí, že ich projekty nie sú dostatočne vedecké a stále zastávajú názor, že neurofeedback nie je efektívnou liečbou. Štúdiám sa vyčíta chýbajúce náhodné zaradenie pokusných osôb do skupín, nedostatok zodpovedajúcich kontrolných skupín, posudzovateľov, ktorí nie sú „slepí“ voči štádiu liečby u detí a ich malé vzorky.

Prvý dôkaz, že biofeedback by mohol prinášať zmeny v kortikálnej aktivite a že táto modifikácia vyústila v pozorované zmeny v správaní či fungovaní, poskytol Sterman a jeho kolegovia /13/. Jeho systematické vyšetrovanie EEG vzorcov asociovaných s inhibíciou viedlo k identifikácii „senzomotorického rytmu“ /SMR, ktorý sa tvorí nad Rolandickým kortexom. Hoci bol najprv identifikovaný ako rozsah aktivity medzi 12-20 cyklami za sekundu jeho vrcholná aktivita bola zaznamenaná na 12-14 Hz. Sterman a kolektív /(14/ a Wyrwicka spolu so Stermanom 13 zistili, že je možné laboratórne zvieratá trénovať úmyselne k produkcii tohto rytmu a aplikovali toto zistenie na liečbu jedincov u záchvatovitých porúch.

Sterman popísal svoje prvé zistenia o možnosti zvyšovania SMR aktivity u mačiek. Animálny model neurofeedbackových stratégii svedčí o tom, že úvahy o tzv. „placebo“ efekte neurofeedbacku sú prinajmenšom veľmi diskutabilné (Omer.+ London 1989, s. 244)

Prvé použitie SMR tréningu pri liečbe pacientov s ADHD publikoval Lubar a Shouse /17/. Ich prvá demonštrácia klinickej odpovede u hyperaktívneho dieťaťa vyvolala značný záujem o SMR tréning ako o potencionálne úspešnú liečbu tejto poruchy. Postupne ako odpoveď na vedecké pochopenie role frontálnych lalokov v zameraní pozornosti, upevňovaní dôkazov o nadmernom poklese kortikálnej aktivity meranej nad centrálnymi, stredovými a frontálnymi oblasťami u ADHD pacientov Lubar a jeho kolegovia /18/ rozšírili svoje EEG biofeedbackové zásahy o snahu zvýšiť produkciu EEG aktivity v rýchlejšom frekvenčnom pásme /“beta““ 16 – 20 Hz/ a zároveň potlačiť aktivitu pomalšej rýchlosti /“theta“: 4-8 Hz/. Tieto dva základné tréningové prístupy /zvýšenie SMR, potlačenie theta/zvýšenie beta/ sú základom pre každý protokol, ktorý bol skúmaný v kontrolovaných študiích o EEG biofeedbacku v liečbe ADHD, pričom boli skúmané tri EEG biofeedbackové liečebné postupy.

Prvý postup je zameraný na deti s hyperaktivitou. Vyznačuje sa zvyšovaním SMR vĺn a potlačovaním thety. Trénovaný dostáva pozitívnu spätnú väzbu pri zvýšení amplitúdy 12 – 15 Hz a súčasne je odmeňovaný za zníženie amplitúdy 4-7 Hz, pri snímaní záznamu z dvoch aktívnych miest /C3 alebo C4/ s referenciou na spojených ušiach. Tento tréning bol použitý v prvej štúdii s kontrolnou skupinou EEG biofeedbacku u ADHD autorov Rossiter a LaVaque /22/.

Aj druhý postup je zameraný na deti s hyperaktivitou. Vyznačuje sa zvyšovaním SMR a beta 1 a súčasným potlačovaním beta 2. Trénovaného odmeňujeme pri zvýšení amplitúdy 12-15 Hz a súčasne pri znížení amplitúdy 22-30 Hz na C4 s referenciou na spojených ušiach. V druhej polovici tréningu sa umiestnenie presunie na ľavú hemisféru, so zameraním na zvýšenie 16 – 20 Hz so simultánnym znižovaním 4-8 pri umiestnení aktívnej elektródy na C3. Aj tento typ tréningu bol skúmaní štúdiou s kontrolnou skupinou.

Tretí postup je zameraný na deti s diagnózou ADHD, prevažne typ s nepozornosťou. Vyznačuje sa potláčaním Thety a zvyšovaním beta 1. Vychádza s predpokladu, že potlačenie thety znižuje nepozornosť a zvyšovanie bety vedie k zlepšeniu zameranej pozornosti. Pri tomto tréningovom postupe podporujeme u trénovaného zvyšovanie beta 21 aktivity /16-20 Hz/ pri súčasnom znižovaní theta aktivity /4-8/ Hz Záznamy sú získavané na CZ v spojení s ušnou referenciou na, na FCz-PCz s ušnou referenciou, alebo na Cz-Pz s ušnou referenciou /24/: Tento postup bol vyskúmaný v troch z piatich štúdií s kontrolovanou skupinou publikovaných doteraz /25, 26, 27/.

D. Rabinier /2008/ ktorý sa tejto problematike intenzívne venuje uvádza tri štúdie, ktoré najviac spĺňajú prísne vedecké kritériá, medzi ktoré patrí nutnosť náhodného zaradenia a„ideálnej“ kontrolnej skupiny

Ako prvá je štúdia MONASTRA a kol. /2002/ Počet probantov bol 100, vek 6 – 19 rokov, diagnóza ADHD bol daná podľa DSM-IV. Všetky deti dostávali lieky, polovica tiež NFB (theta/beta, 34 – 50 sedení, podľa EEG). Hodnotiace kritéria boli TOVA, ADDES – dotazník príznakov ADHD pre rodičov a pre učiteľov, QEEG (pomer theta/beta –index pozornosti). Po 12 mesiacoch sa podľa rodičov aj učiteľov deti po neurofeedbacku zlepšili viac. Ich EEG záznam sa „normalizoval“ zatiaľ čo v druhej skupine mali deti EEG vzorce typické pre ADHD. Najzaujímavejšia bola skutočnosť, že deti liečené neurofeedbackomsi tieto zmeny udržali aj po vysadení medikácie.

Druhou je štúdia FUCHS et al., /2003/ Počet probantov 34, diagnóza ADHD bola určená podľa DSM-IV. Porovnávaný bol EEG biofeedback versus medikácia. Hodnotenie efektu podľa TOVA testu. Po troch mesiacoch došlo u detí v obidvoch skupinách k signifikantnému a porovnateľnému zníženiu ADHD symptómov podľa hodnotenia tak rodičov ako aj učiteľov v IOWA-Conners Behavior rating scale. Aj testy pozornosti preukázali podobné zlepšenie.

Tretia studia Levesque et al. (2006), N = 20, ADHD podľa DSM-IV. Experimentálna skupina: 40 sedení NFB (12-15 Hz a 15-18 Hz). Kontrolná skupina: bez intervencie. Hodnotenie efektu: IVA, opakovanie čísel, modifikovaný Stroopov test, Go/NoGo, CPRS-R (Conners Parent Rating Scale) fMRI pri modifikovanom Stroopovom teste a Go/NoGo úlohe. Na konci štúdie hodnotili rodičia deti významne lepšie v experimentálnej ako v kontrolnej skupine. Kontrolná skupina bola tiež lepšia vo viacerých objektívnych mierach pozornosti. Zvlášť pozoruhodná bola zmena v fMRI skenoch, ktoré boli používané na meranie mozgovej aktivity počas komplexných kognitívnych úloh, kde došlo k signifikantnej zmene u liečených detí, pričom kontrolná skupina bola bez zmeny.

V čom sú slabiny týchto štúdií? Prvým dvom štúdiám chýba náhodné rozdelenie. V tretej štúdii môže byť problémom malý počet 20 účastníkov, takže skupiny sa môžu líšiť viac, než u väčšieho súboru. Väčším problémom je, že chýba „slepé“ hodnotenie. To však môže ovplyvniť hodnotenie rodičov, avšak nie výkon v testoch pozornosti či fMRI skene.

Tieto výhrady sa pokúša riešiť najnovšia štúdia Gavenslebena a kol. /2009/ z univerzity v Göttingene v Nemecku. Bola uskutočnená na 102 deťoch s diagnózou ADHD vo veku 8-12 rokov. Je to štúdia s náhodným zaradením do skupín vykonávaná na viacerých miestach. Kontrolná skupina bola zaradená do komputerizovaného tréningového programu pozornosti v počte 36 sedení. Experimentálna skupina mala 36 sedení neurofeedbacku. /Jeden blok theta/beta tréningu a jeden blok tréningu pomalých kôrových (SCP) potenciálov/. Pri hodnotení autori použili Nemeckú verzia ADHD posudzovacej škály /FBB-HKS/ Nemeckú posudzovacia škála pre Opozičná poruchu vzdoru/porucha správania /FBB-SSV/, Dotazník domácich situácií /HSQ / Hodnotiaca škála rodičovských postojov k liečbe a užitočnosti tréningu /FBB-HKS/. Výsledky štúdie poukazujú na zlepšenie neurofeedbackovej skupiny /NF/ skupiny v symptómoch ADHD oproti počítačovému tréningu pozornosti /PTP/ na 5% hladine významnosti. V obidvoch skupinách došlo k významnému zlepšeniu voči počiatočnej úrovni. NF na 1% hladine významnosti PTP na 3% hladine významnosti. Zlepšenie v nepozornosti a hyperaktivite/ impulzivite NF 25-30%, PTP 10% , čo bolo významné na 5% hladine významnosti. 35 detí v NF skupine /51,7%/ voči 10 deťom /28,6/ v PTP skupine sa zlepšilo viac ako 25% čo je významné na 5% hladine významnosti. Táto štúdia potvrdila nálezy predošlých NF štúdií avšak za omnoho prísnejších kontrolných podmienok Treba tiež pripomenúť, že zlepšenie, ktoré bolo definované ako 25% redukcia v jadrových ADHD symptómoch nedosiahlo skoro 50% detí liečených pomocou NF, aj keď v porovnaní s kontrolnou skupinou došlo k signifikatnému zlepšeniu. Bude potrebné hľadať ďalšie cesty ako efekt liečby zlepšiť.

Arns a kol. /2009/ uskutočnili metaanalýzu publikovaného výskumu týkajúceho sa neurofeedbackovej liečby u ADHD. Táto metaanalýza zahrňovala 15 štúdií na 1194 ADHD pacientov. Tieto zistili výrazný účinok /efect size ES/ neurofeedbacku na impulzivitu a nepozornosť stredný účinok /ES/ pre hyperaktivitu. Štúdie s náhodným výberom preukázali nízky účinok /ES/ na hyperaktivitu, čo poukazuje na to že hyperaktivita je pravdepodobne najcitlivejšia na nešpecifické terapeutické faktory. Autori na základe svojej metaanalýzy usudzujú, že v súlade AAPB a ISNR doporučeniami pre posudzovanie klinickej účinnosti možno neurofeedbackovú liečbu pri ADHD považovať za „účinnú a špecifickú“ /úroveň 5/ s výrazným ES pre nepozornosť a impulzivitu a stredným ES pre hypeaktivitu.

Neurofeedback u ADHD je teraz na základe kontrolovaných štúdií účinná a špecifická liečba. Metódu je potrebné ďalej študovať, pričom budúcnosť zrejme prinesie nové technické zlepšenia. V súčasnosti je hodne v popredí neurofeedbackový tréning jednotlivých parametrov okamžite porovnávaný z príslušnou normou /Thatcherove Z skóre/ Sľubnou sa javí LORETA NFB (Congedo), pri ktorej sa pomocou trojdimenzionálnej navigácie stane z doterajšieho nešpecifického NFB tréningu okamžite tréning cielený, prípadne neurofeedbackový tréning pomalých kôrových potenciálov.

Potreba komplexnej terapie v praxi.

Je potrebné aby na tieto nové zistenia reagovala aj prax. Vo výcviku je treba klásť dôraz na získanie všetkých potrebných vedomostí ako je práce so zariadením, rozpoznanie EEG vĺn kvôli artefaktingu, znalosti z teórie učenia, medicíny, psychológie, pedagogiky a psychoterapeutické spôsobilosti. Je potrebné používať biofeedbackové a neurofeedbackové prístroje novej generácie, umožňujúce spätné prehranie a artefakting signálu, viackanálové posúdenia a tréningy, či kombináciu biofedbackových a neurofeedbackových tréningov, alebo použitie noriem, či tréning pomalých kôrových potenciálov.

Z dôvodov zvýšenia účinnosti v praxi doporučujeme komplexnú terapiu a to v súlade s doporučením manželov Thompsonových /2003/. Je potrebné získané zvýšenie pozornosti pri tréningu spojiť so situáciou, ktorá je pre dieťa v škole problematická, klientov učíme používať rôzne facilitačné techniky včítane metakognitívnych stratégií, ktoré vylepšujú ich schopnosť učiť, sa, usporiadať si poznatky a dostávať sa vlastnou vôľou do bdelého a sústredeného stavu.

Práca s biologickou spätnou väzbou je tréningová metóda založená na operačnom podmieňovaní. Jej unikátnosť spočíva v tom, že pri nej klient nemôže byť neúspešný, pretože parametre tréningu mu vždy určuje terapeut podľa jeho aktuálneho stavu. Tým dochádza k posilňovaniu sebavedomia a facilitácii procesu učenia. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o neinvazívnu metódu s preukázaným účinkom, bolo by potrebné, aby sa tomuto tréningu podrobilo čo najviac detí s touto poruchou, zvlášť tých, ktoré nemôžu byť liečené psychofarmakami pre nonrespondenciu. Diskusie o tom, či ide o metódu „čiste“ neurofyziologickú, alebo psychoterapeutickú vyplývajú z nepochopenia dôležitosti role terapeuta v procese intervencie. / Krivulka 2007/. Z najuznávanejšej učebnice EEG biofeedbacku manželov Thompsonovcov /2003/ jasne vyplýva komplexnosť metódy a teda i nutnosť psychoterapeutického vzdelania terapeutov v biofeedbacku.

Literatúra:

Arns MPeters SBreteler RVerhoeven L Different brain activation patterns in dyslexic children: evidence from EEG power and coherence patterns for the double-deficit theory of dyslexia. J Integr Neurosci. 2007 Mar;6(1):175-90.

Arns M .,de Ridder S ,Strehl U Breteler M Coenen .A.:) CLINICAL EEG AND NEUROSCIENCE Volume: 40 Issue: 3 Pages: 180-189 Published: JUL 2009

Barry RJClarke ARMcCarthy RSelikowitz M EEG coherence in children with attention-deficit/hyperactivity disorder and comorbid reading disabilities. Int J Psychophysiol. 2009 Mar;71(3):205-10. Epub 2008 Sep 25.

Faber.J.,Tuháček.M.,Měšťan.J.: Synchronizace EEG aktivity a respirace. Čsl.neurol.1970,,33,p.296-301.

Faber,j,.Pilařová M.Vučková Z et al.:“EEG-biofeedback trénink „ nová terapeutická metoda Prakt. Lék 2002,82,s.480-486

Faber.J.: QEEG.Korelace EEG analýzy s psychologickými testy Galen 2005, s-.191

Gevensleben H., Holl B., Albrecht B.“ Is neurofeedback an efficacious treatment for ADHD? A randomised controlled clinical trial. J. of Child Psychology and Psychiatry. 2009, 50 /7/: 780-789

Irmiš.F. Biologická zpětná vazba.Prakt.lék.1976,56,s.364-367.

Krivulka P., Efektivita neurofeedbacku vo vzťahu k jeho financovaniu ako zdravotného výkonu. Bulletin SABN, 2009,www.biofeedback.sk

Hammond C. D. : Neurofeedback with anxiety and affective disorders, Child Adolesc Psychiatric Clin N Am 14 (2005) 105– 123

Kopřivová j., Brunovský j., Praško j., Horáček M.,: EEG biofeedback a jeho využití v klinické praxi, Psychiatrie, ročník 12, 2008, číslo 1.

Kopřivová J.,Congedo.,M.,Praško.,J.,Rasíka.M.,Brunovsky.M.,Horáček.J.:loreta and Independent Component Analysis of EEG in Obsessive –Compulsive Disorder:.Implications for Neurofeedback Intervention. Presentation at the 2009 Inzernational Society for Neurofeedback and Research(ISNR)17 th Annual Konference,Indianopolis,Indiana,USA.

Levesque, J., Beauregard, M., & Mensour, B. 2006. Effect of neurofeedback training on the neural substrates of selective attention in children with AD/HD: A functional magnetic resonance imaging study. Neuroscience Letters, 394, 216-221.)

Monastra VJ, Monastra DM, George S. The Effects of Stimulant Therapy, EEG Biofeedback, and Parenting Style on the Primary Symptoms of Attention-Deficit/Hyperactivity Disorder. Applied Psychophysiology and Biofeedback 2002;27:231-249.

Monastra, V.J. (2007) Unlocking the Potential of Patients With ADHD; A Model for Clinical Practice. Washington, D.C.: American Psychological Association

Omer,H.,London,P.Signal and noise in psychotherapy:The role and kontrol of non-specific factors.British Journal of Psychiatry1989,155,239-245.

Thompson M.:, Thompson L.: The Neurofeedback Book, AAPB, Wheat Ridge, 2003, s. 457

Thatcher R.: Brainmaster workshop 2009

Coburn K. L., Lauterbach E. C., Boutros N. N., Black K. J., . Arciniegas D. B., Coffey C. E.:

The Value of Quantitative Electroencephalography in Clinical Psychiatry: A Report by the

Committee on Research of the American Neuropsychiatric Association The Journal of Neuropsychiatry and Clinical Neurosciences 2006; 18:460–500

Fuchs T, Birbaumer N, Lutzenberger W, Gruzelier JH, Kaiser J. Neurofeedback treatment for attention-deficit/hyperactivity disorder in children: A comparison with methylphenidate. Applied Psychophysiology and Biofeedback 2003;28:1–12.

Rabinier D. How Strong is the Research Support for Neurofeedback in Attention deficits, online /2008/

Leave a Reply